V Cine mal jeden nosic vody dve velke hlinene nadoby, kazdu zavesenu na konci palice, ktorú nosil na ramenach. Jedna mala prasklinu, druha bola dokonala. Na konci dlhej cesty, ktora trvala od potoka az k domu, bolo v prasknutej nadobe len polovica vody a v druhej vzdy plna miera. Dokonala nadoba bola pysna na svoj vykon, ved to robila dokonale. Ale chuda prasknuta nadoba sa hanbila za svoju nedokonalost a cítila sa uboho, pretoze je schopna len polovicneho vykonu. Po dvoch rokoch suzenia oslovila nosica: "Hanbim sa, pretoze voda pocas cesty domov odteka..."
Nosic jej odpovedal: "Vsimla si si, ze kvietky rastu len na tvojej strane chodnika, a nie na druhej? Vedel som o tvojej nedokonalosti a na tuto stranu cesty som porozsieval semena s rastlin. To ty si ich kazdy den polievala, ked sme sa vracali domov. Dva roky zbieram tieto krasne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stol. Keby si nebola taka, aka si, tato krasa by nemohla rozziarit moj dom..."
Vsetci mame svoje osobite chyby. Vsetci sme prasknute hlinene nadoby.
Tieto praskliny a chyby, ktoré su v kazdom z nas, robia nas zivot
zaujimavym a vzacnym. Len musime kazdeho prijat takeho, aky je, a vidiet v nom to dobre. To najlepsie prajem vsetkym svojim prasknutym hlinenym nadobam... Mojim priatelom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára